Sú demokracie menej náchylné používať vojnu ako nástroj politiky? Kedy nastane večný mier?

Autor: Tomáš Mičík | 4.4.2016 o 10:46 | Karma článku: 3,78 | Prečítané:  662x

Vzťah medzi demokratickými štátmi a vojnou je jednou z najdiskutovanejších tém v celej rade odborov sociálnych štúdii, od politických vied, cez medzinárodné vzťahy až po bezpečnostné alebo mierové štúdie.

Ďalšou témou, ktorá naberá na vážnosti sa stala otázka zabezpečenia večného mieru. Hlavne v posledných desaťročiach, v dobe globalizácie, kedy si mocnosti uvedomujú obrovský deštrukčný potenciál zbraní a vojenských technológií, ktorými disponujú, táto otázka vstupuje čoraz viac do popredia a jej riešenie už nie je výsadou prevažne politických, či sociálnych filozofov, ako tomu bolo v minulosti, ale stáva sa predmetom diskusie rôznych medzinárodných a nevládnych organizácií.  Pri riešení otázky dosiahnutia večného mieru sa stretávame v zásade s dvomi protichodnými prístupmi a to idealistickým a realistickým prístupom. Zatiaľ, čo idealisti veria v utopistickú ideu budúcnosti, v ktorej bude zaistený globálny, všeobecný, absolútny a teda večný mier, realisti túto možnosť razantne odmietajú, pričom sa vo veľkej miere opierajú o argument, že vojna vyplýva z ľudskej prirodzenosti.

Nemecký osvietenecký filozof Immanuel Kant podrobne rozobral otázku večného mieru v svojom diele „K večnému mieru”.  Jeho cieľom bolo dosiahnutie medzinárodného mieru, teda mieru medzi štátmi. Bezpochyby môžeme povedať, že v pojatí prirodzeného stavu Kant vychádzal zo svojho predchodcu realistu Thomasa Hobbesa, ktorý považoval prirodzený stav medzi ľuďmi za anarchický, kde jednotlivci túžia a vzájomne súperia o moc (človek človeku vlkom). Kant sa v zmýšľaní posunul na nadnárodnú úroveň a Hobbesovu premisu teda môžeme preformulovať do znenia (štát štátu vlkom)

Cieľom Kanta bolo vytvorenie federatívnej pacifistickej únie, ktorá by fungovala na princípe slobodných republikánskych režimov, medzi ktorými by vládol zákon. Postupným rozširovaním únie o nové a nové liberálne republiky malo vzniknúť nekonfliktné a teda mierové medzinárodné prostredie v konečnej fáze tvorené jednou celosvetovou federáciou.   V duchu večného mieru v roku 1946 predniesol prejav aj Winston Churchill, kde európskych lídrov a občanov nabádal k vzniku Spojených štátov európskych. „Musíme vybudovať Spojené štáty Európy. Je to jediná možnosť, ako umožniť stovkám miliónov pracujúcich znova nájsť svoje drobné radosti a vieru v to, že život sa oplatí žiť… Prečo by nemohla existovať európska skupina schopná poskytnúť poblúdeným národom tohto rozbúreného a mocného kontinentu pocit širšieho vlastenectva a spoločného občianstva?“ (Churchill, 1946)

Kantovo dielo a vlastne celá idea je však aj z viacerých dôvodov kritizovaná. Predstavitelia realizmu sa ohradzujú voči Kantovej jednostrannej orientácií na medzinárodné prostredie. Nepredstavuje žiadne koncepčné riešenie vnútroštátnych problémov, orientuje sa iba na spory medzi štátmi, nevenuje sa hrozbe etnických, triednych alebo náboženských konfliktov vo vnútri štátu. Osobne za najväčšiu prekážku realizácie Kantovej idey vidím neochotu národných štátov vzdať sa vonkajšej suverenity v prospech vzniku „svetového federálneho republikánskeho štátu“.

Preto si myslím, že realizácie Kantovej idey je do značnej miery nereálna a v modernom globálnom svete, v ktorom žijeme, to podľa môjho názoru platí dvojnásobne. V čom vidím tak zásadný rozdiel? Je dôležité si uvedomiť, že dielo „K večnému mieru“ vzniklo v roku 1795. Ak sa prenesieme do tohto obdobia, budeme sa nachádzať v dobre rozpadu klasického vestfalského systému. V dobe po Veľkej francúzskej revolúcií, v dobe vzostupu nových veľmocí a budovania prvých masových armád v reakcii na francúzsku intervenčnú politiku za Napoleonských vojen.

Immanuel Kant však musel vychádzať do značnej miery z obdobia pred Francúzskou revolúciou. Toto obdobie bolo na európskom kontinente charakteristické lokálnymi konfliktami, ktoré nemožno považovať za vojny totálne ,ale iba obmedzene, bez dopadu na celú spoločnosť. Nehovoríme o koncepte národov vo vojne. Zároveň najvýznamnejší svetový mocenský boj sa odohrával na európskom kontinente. Takže Kantova idea celosvetovej federácie republikánskych národov bola v tej dobe do značnej miery reálna, keďže zjednoteným piatich vtedajších európskych veľmocí do jednej federácie, by prakticky znamenalo takmer úplnú realizáciu Kantovej idey celosvetovej federácie, keďže väčšina ostatného sveta spadala pod koloniálne panstvá európskych veľmocí.

Napoleonské vojny znamenali obrovský zlom vo vojenstve. Vznik masových armád predstavuje nutné využitie masových zdrojov na ich uživenie, výzbroj a výstroj  a zároveň vojenský stret dvoch takýchto armád predstavuje aj masové straty na životoch.

19. storočie prinieslo aj ďalšie výrazné zmeny v medzinárodnom prostredí. Od druhej polovice 19. storočia sa dostávajú do popredia dve novovzniknuté mocnosti a síce Spojené štáty americké a Japonsko. To automaticky znamená, že do veľmocenského súperenia sa začínajú zapájať noví mimoeurópski aktéri. 

V roku 1871 dochádza k zjednoteniu Nemecka, čo predstavuje výrazné posilnenie pozície vtedajšieho Pruska v centrálnom európskom priestore, doplnené silným nacionalizmom a túžbou po koloniálnej expanzii na úkor ostatných európskych veľmocí.

Nasleduje vznik mocenských aliancií a príprava na „Veľkú vojnu“. Tá prichádza v roku 1914 a svojim rozsahom pôsobenia, počtu účastníkov aj využitých zdrojov predstavuje vojnu, akú svet nezažil. Neúspešná snaha o nastolenie mierového medzinárodného prostredia zakrátko vyústila v 2. svetovú vojnu (*1939), vojnu oveľa ničivejšieho a vražednejšieho charakteru akou bola prvá.

Nasleduje dekolonizácia mocenských panstiev, ktorá predstavuje vznik desiatok nových národných štátov a rozdelenie sveta do dvoch veľmocenských blokov- začiatok studenej vojny.

Možno sa pýtate čo tým vlastne chcem povedať a kam s tým smerujem? Snažím sa ukázať rozdiel, medzi dobou v akej žil Immanuel Kant, kedy sa teoreticky ešte dala jeho idea večného mieru reálne aplikovať a dobou dnešnou, kedy je to už definitívne iba utopistická túžba a zbožný sen.

Ideu večného mieru ako aj možnosť jeho dosiahnutia sme analyzovali, je čas rozobrať prvú otázku, ktorá však so snahou zabezpečenia mierového medzinárodného prostredia úzko súvisí.

Sú demokracie menej náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky? Stretávame sa opäť s dvomi protichodnými náhľadmi na problematiku. Jedna strana tvrdí, že demokratické štáty sú menej náchylné používať vojnu a druhá strana oponuje. Ja sa k tejto otázke staviam pomerne kriticky. Podľa môjho názoru sú demokratické štáty v porovnaní s autoritatívnymi režimami nielen, že rovnako náchylné používať vojnu ako prostriedok zahraničnej politiky, ale často krát ju aj použijú v domnení, že vlastne konajú v prospech mieru.

Na začiatok si rozoberme stálych členov bezpečnostnej rady OSN, ktoré majú vetujúce právo. Nimi sú: Spojené štáty americké, Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Čína. Všetky sú demokratické (aj keď je dosť možné, že by so mnou niekto nemusel súhlasiť). Prvé tri štáty (USA, Veľká Británia, Francúzsko) môžeme zároveň považovať za liberálne demokratické, zatiaľ čo Rusko a Čína sú neliberálne demokratické. Aký je medzi nimi rozdiel? Ak berieme do úvahy týchto päť štátov, tak bez okolkov platí pravidlo - čím viac liberalizmu, tím väčšia vôľa používať vojnu alebo vojenskú intervenciu ako prostriedok zahraničnej politiky.

Malá štatistika. Je 21. storočie, konkrétne rok 2016. Za posledných 15 rokov Spojené štáty od roku 2001 intervenovali v Afganistane od roku 2003 v Iraku, v roku 2011 sa zásadne podieľali na rozsiahlom bombardovaní Líbye, ktoré trvalo viac ako pol roka. V roku 2013 sa vláda Spojených štátov snažila presadiť intervenciu do Sýrie, avšak po odmietnutí účasti na intervencií Veľkou Britániou, nesúhlase krajín Európskej únie s intervenciou v pomere 26:2 a nedostatočnou podporou v samotnom americkom kongrese sa nakoniec táto intervencia nerealizovala. Veľká Británia bola hlavným aktérom vojenskej intervencie do Sierra Leone v roku 2000 a významne sa podieľala na vojenskej intervencií v Afganistane. Francúzsko v roku 2013 intervenovalo do Mali a významne sa účastnilo na bombardovaní Líbye.

V porovnaní s USA, Britániou a Francúzskom sa Rusko a Čína (štáty ktoré sú dlhodobo označované za najväčšie hrozby pre udržanie globálnej bezpečnosti) s výnimkou Rusko-Gruzínskej vojny v roku 2008 a anexie Krymu v 2014 nezúčastnili žiadnej zahraničnej intervencie.

Pre ďalšie porovnanie autoritatívny Iránsky režim a diktátorská Severokórejská ľudová demokratická republika v spomínanom časovom horizonte posledných 15 rokov neviedli vojnu proti žiadnemu štátu.

Preto je na mieste si ešte raz položiť otázku: Sú demokracie menej náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky?

Niekto by mohol stále argumentovať, že predsa demokratické štáty medzi sebou vojny z pravidla nevedú.je tomu naozaj tak? Poďme si rozobrať časový horizont posledných 20 rokov: Vojna v južnom Osetsku, Druhá Libanonská vojna, vojny v Juhoslávií ale Cenepská vojna sú jasnými príkladmi vojen vedenými medzi demokratickými štátmi.  Opäť by mohol niekto namietať, že mnohé z týchto krajín nepovažuje za demokratické. V tom prípade sa vynára zásadná otázka, ktoré štáty sú vlastne demokratické a na základe čoho môžeme štáty rozdeliť na demokratické a nedemokratické?

Máme k dispozícií vôbec nejaký spoľahlivý ukazovateľ, ktorý môže s istotou preukázať, či je onen štát demokratický alebo nie? Je týmto ukazovateľom miera dodržovania ľudských práv v onom štáte? Alebo zabezpečenie skutočných demokratických volieb? Žiadna medzinárodná organizácia nám neponúka spoľahlivý koncept alebo zoznam demokratických a nedemokratických štátov, ktorý by bol spracovaný na základe viacerých „ demokratických“ parametrov.

V roku 2002 vtedajší americký prezident George W. Bush pri svojom prejave po prvý krát použil termín „Axis of Evil“ (os zla). Os zla mali predstavovať štáty, ktoré otvorene podporujú terorizmus, poskytujú zázemie teroristickým organizáciám a usilujú sa o výrobu zbraní hromadného ničenia. Os zla mali v tej dobe predstavovať štáty Irak, Irán a Severná Kórea. Neskôr bola os zla rozšírená o Kubu, Líbyu a Sýriu. Máme rok 2016, s viacerými štátmi sa už spojené štáty vysporiadali.  Možno si poviete, že z pozície svetového hegemóna majú legitímne právo zasahovať do diania aj v iných častiach sveta. To je však veľmi rozporuplná otázka a ani nie je predmetom tejto úvahy ju rozoberať. Pozrime sa však na dôsledky, ktoré ich vojenská iniciatíva v spomínaných štátoch priniesla.

V roku 2003 intervenovali do Iraku, vojenskú činnosť ukončili v roku 2010. V roku 2010 však vojská Spojených štátov neopúšťali Irak ako slobodný a demokratický štát, ale ako štát ponorený do značného chaosu, boja o politickú aj ideologickú moc, štát bez efektívne fungujúcich bezpečnostných zložiek. Práve to umožnilo o rok neskôr jednoduchý nástup a pevné zázemie pre saláfistických džihádistov z Daeš (ISIS), v súčasnosti najrozsiahlejšej a najefektívnejšie operujúcej teroristickej organizácie na svete, ktorá len v Iraku predstavuje približne 20 až 30 tisíc členov.  V roku 2011 Spojené štáty a spojenci začali takzvané „humanitárne bombardovanie“ v Líbyi na podporu protivládnych rebelov bojujúcich za zvrhnutie režimu Muammara Kaddáfiho a nastolenia nových ústavných pomerov. Zvrhnutie režimu sa nakoniec vďaka rozsiahlej vzdušnej podpore síl NATO podarilo. A teraz? Štát sa zmieta v občianskej vojne, rozsiahle územia sú pod kontrolou autonómnych milícií a teroristických buniek, medzi ktorými dochádza k pravidelným ozbrojeným stretom a zrážkam. Zo stabilnej, fungujúcej, a prosperujúcej krajiny sa stala jedna z najnebezpečnejších krajín sveta, nehovoriac o tom, že sa krajina pomaly, ale isto stáva útočiskom pre ISIS.

A teraz sa zamyslime, či sa tej utópii „večného mieru“  približujeme, pretože mne to príde skôr akoby sme sa jej míľovými krokmi vzďaľovali. Takže aby sme to uviedli na správnu mieru, tak nie medzinárodné organizácie a nezávislí pozorovatelia určujú, ktorý režim je demokratický a ktorý nie, ale rozhodujú o tom vlády súčasných veľmocí prostredníctvom svojich ministerstiev zahraničných vecí.  Je to skutočne objektívny a správny pohľad na tak závažnú otázku? Podľa mňa rozhodne nie. Nie len, že takýto pohľad vnímam za neobjektívny ale mnohokrát aj ako maximálne pokrytecký. V čom je sýrsky alebo kubánsky režim horší od režimu v Saudskej Arábii, keď Kuba a Sýria sú súčasťou americkej osy zla zatiaľ, čo Saudská Arábia je vnímaná ako demokracia. Nie je tajomstvom, že aj štáty ako Rusko alebo Čína sú politickými a diplomatickými predstaviteľmi Spojených štátov občas označované za nedemokratické. Avšak opäť sa musím spýtať, v čom sú štáty ako Turecko alebo Izrael lepšie, keď sú v amerických očiach vnímané ako demokratické.

Ak chceme vôbec rozoberať otázku, či sú demokratické krajiny menej náchylné používať vojnu ako nástroj zahraničnej politiky, musíme si najskôr urovnať ktorá krajina demokratická je a ktorá nie, pretože mám pocit, že toto delenie v súčasnosti funguje na princípe: Ten štát, ktorý sa Spojeným štátom ideologicky podriaďuje, schvaľuje ich zahraničnú politiku a súhlasí s prítomnosťou ich vojenských jednotiek na svojom území demokratický je, a tie ktoré konajú inak, skrátka demokratické nie sú. Inak povedané, je tu istý príklon a vedomé prehliadanie skutočností k štátom, ktoré sú z pozície zahraničnej politiky daného štátu (napr. USA) vnímané ako spojenecké, čiže daný štát má tendenciu “previdieť a odpustiť” prešľapy voči demokracii v rámci zachovania spojenectva.

Ak to mám teda zhrnúť podľa môjho názoru to nie je demokracia ako taká, ale politicko-ideologická odlišnosť štátov, ktorá je dôvodom vzniku vojen a politicko-ideologická podobnosť štátov prípadne vymedzenie ich spoločných cieľov  je na druhej strane dôvodom vzniku spojeneckých aliancií. Ak sa pozrieme na Severoatlantickú alianciu, ako je možné, že medzi demokratickými európskymi a severoamerickými štátmi nájdeme podľa môjho názoru nedemokratické Turecko? Z čisto pragmatického dôvodu. Na blízkom východe disponuje pravdepodobne najsilnejšou a po Izraeli najakcieschopnejšou armádou. Zároveň má vymedzené veľmi podobné geopolitické ciele ako USA a síce zabrániť vzrastajúcemu vplyvu Ruska ako odvekému rivalovi, zabrániť vzostupu Iránu ako najväčšej konkurencií v boji o hegemonické postavenie v blízkovýchodnom regióne, zabrániť šíreniu a posilňovaniu vplyvu šiítskeho islamu ako najvážnejšej nábožensko-ideologickej konkurencie sunnitskému islamu, ktorý je vyznávaný v Turecku a zabezpečiť vlastný vplyv a hegemonické postavenie v tomto regióne.

Pragmatické a ideologické spojenectvá však nie sú výsadou iba súčasnej doby. Historickým učebnicovým príkladom je svätá aliancia, ktorá sa vyformovala v roku 1815 medzi Ruskom, Pruskom a Rakúskom, dobovými kresťanskými svetovými mocnosťami. Po Veľkej francúzskej a Americkej revolúcií dospeli k záveru, že ako kresťanské monarchie si sú ideologicky podobné a ich tradičná konzervatívno-monarchická ideológia môže byť ohrozená silnejúcou liberálno-nacionálnou ideológiou. Podobná situácia sa vytvorila aj po druhej svetovej vojne, kedy západne liberálne štáty spojil spoločný strach pred šíriacou sa komunistickou ideológiou.

Po priblížení a analýze dvoch skúmaných otázok som dospel k záveru, že demokratické štáty sa zďaleka neštítia použiť vojnu alebo vojenskú intervenciu ako nástroj zahraničnej politiky. Prišli sme aj na fakt, že je pomerne náročné určiť, ktorý štát za demokratický považovať môžeme a ktorý nie. Zároveň si dovolím tvrdiť, že demokratické štáty určite nie sú menej náchylné použiť vojnu ako autoritárske režimy. Je však nesporným faktom, že drvivú väčšinu vojen vedú demokratické štáty proti autoritárskym režimom, avšak ani vojny medzi demokraciami navzájom nie sú vylúčené. Dospeli sme aj k tomu, že nie je to demokracia ako taká, ktorá je predmetom vzniku vojen alebo spojeneckých aliancií, ale ich politicko-ideologické odlišnosti respektíve podobnosti, poprípade vymedzenie spoločných politických a vojenských cieľov.

V otázke dosiahnutia večného mieru, som veľmi skeptický, keďže taký stav považujem za vrchol idealistického utopizmu. Idea večného mieru je samozrejme krásna ale v súčasnej dobe na základe aktuálnych medzištátnych a vnútroštátnych vzťahov absolútne nereálna. Môj skepticizmus vychádza aj z toho, že organizácie, ktoré majú zabezpečiť mier, vyhlasujú vojny v mene mieru, dokonca mnohokrát nevedia zabrániť vojnám medzi členskými štátmi, paradoxne v rámci vojenskej organizácie NATO nevznikla ešte ani raz vojna medzi členskými štátmi, čo sa žiaľ nedá povedať o OSN. Opäť sa mi potvrdilo to staré známe, že titulok “dnes vojna” vypredá viac výtlačkov ako titulok “zajtra mier”.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?